Čudný pohreb.

Autor: Miriam Hessik | 26.4.2011 o 23:27 | (upravené 2.5.2011 o 16:39) Karma článku: 11,42 | Prečítané:  3557x

Keďže som vyrastala za socializmu, nikto z rodiny nechodieval do kostola. A preto som nemala ani len potuchy, čo všetko sa asi v takom kostole, okrem modlenia ešte deje. Neskoršie, keď už som bývala v Rakúsku, rozhodla som sa dať pokrstiť.  Keďže predtým som  vždy vošla do kostola, len keď bol prázdny, chcela som vedieť čo sa tam deje, keď je omša. Raz takto ideme s kamarátom Thomasom, ktorý tiež veril v boha, ale na omše nechodil, okolo jedného malého kostolíka u nás  vo Viedni. Videli sme že sa tam už nazbieralo dosť ľudí. Vieš čo? vravím mu. Asi bude tá omša, nejdeme sa pozrieť?  Veď vieš, že som farárovi ani neprezradila, že na ne nechodím, a o pár dní sú moje krstiny.  Vplávali sme teda do vnútra, a usadili sa kde sa nám zdalo že je najviac miesta. Po chvíli, keď už sa objavil aj farár, nám začalo byť čosi veľmi čudné.  Lavičky po  ľavej strane uličky boli doslova preplnené ľuďmi  oblečenými v čiernom, ako horda vampírov.  Na našej strane, doprava od uličky, sme pravdupovediac  sedeli  sami a opustení, len my dvaja.

Ty Thomas, syčím mu zhrozene do ucha, až ho nadhodilo.  To sme tomu dali! My sme tu na nejakom pohrebe!

 Ale teraz už nemôžeme vyrušovať, a jednoducho  odísť, ako by to vyzeralo? Zasipí on na oplátku do môjho.

Zrazu sa celý dav zdvihol, a otočil k farárovi,  impozantne stojaceho pri stene ľavého krídla božieho chrámu. Asi už nesú truhlu z nebožtíkom, rozhutovala som. Nuž dobre, nejako to už vydržíme do konca, a potom rýchlo zmizneme, kým sa nás začnú vypytovať odkiaľ nebožtíka poznáme.

Farár sa pohol, dav za ním.  Ach, to budeme pochodovať za truhlou do kolečka po kostole?  Bleslo mi hlavou. Úvaha to bola dobrá, len tú rakvu som akosi nikde nevidela.

Krížová cesta, prvá stanica! Zahrmelo z úst božieho služobníka. Pomaly mi začalo svitať.  My sme na takom čosi ako pohreb, ale to sa odohralo pred viacej ako dvetisíc rokmi. Musela som sa ovládať aby som nevyprskla do smiechu, vyhýbajúc sa pohľadu na kamaráta, ktorému tiež mykalo kútikmi úst.  Ak sa neovládnem, ešte pošlú na mňa exorcistu. Dunelo mi v hlave. A z toho mi bolo do smiechu ešte viacej.

No ale napokon sa nám podarilo sa ukludniť,  krížovú cestu sme absolvovali, a až vonku sme sa oddali veselosti nad našou vlastnou nevedomosťou.  Nie aby si to vykecal farárovi Leopoldovi! Pohrozila som kamošovi. Ešte ma exkomunikujú už predtým, ako ma vôbec pokrstili.

Odvtedy z láskou a zo smiechom  spomínam na to, ako som bola Ježišovi na pohrebe.

A ešte na okraj. Asi som po mojom synovi.  Kedysi chodil do súkromnej  ekonomickej školy, ktorá bola cirkevná, a viedli ju rádové sestry - mníšky. Mal asi 14 rokov, keď v jeden deň namiesto školy mali birmovku v kostole. Nachystala som mu bielu košeľu, ale keďže som odchádzala z domu skôr ako môj synátor, nemala som to ako skontrolovať, či si ju aj naozaj dal. A veru nedal. Bez rozmyslu schmatol jeho obľúbené tričko a išiel.

Nuž a veru, mníškam skoro oči vypadli, keď si išiel k oltáru po hostiu. Na chrbte smolovo-čierneho trička sa vyškieral rohatý, a nad ním svietil do oblúka veľký nápis: The DEVIL.

Verím že aj Boh sa na nás dobre pobavil.  Lebo jemu na rozdiel od ľudí viacej záleží na tom, čo máme v srdci, ako na tom čo máme oblečené, alebo či poznáme nejaké rituály.

 

Pokračovanie:

Čudný pohreb II alebo Môj syn - reklama na diabla.

http://hessik.blog.sme.sk/clanok.asp?cl=264038&bk=6204

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.

NITRA

Na R1 budú nové odpočívadlá, plánujú ich navzájom prepojiť

Miesta budú určené aj pre kamióny zásobujúce Jaguar.


Už ste čítali?