(Nielen) zvieracia trauma.

Autor: Miriam Hessik | 26.4.2011 o 21:15 | (upravené 26.4.2011 o 21:23) Karma článku: 6,56 | Prečítané:  906x

Kamarát Bosanec Ramiz, ktorý žije vo Viedni, tak ako ja, bráva pravidelne psa Luckyho svojej priateľky Rakúšanky do Bosny. On to mu hovorí že my dvaja chlapci máme dovolenku.  Sem tam si tu pánsku jazdu pokazia tým že ma zoberú zo sebou, a ja a pes sa potom hádame o predné sedadlo.    Pes Rakúšan, slušne vychovaný, neublížil by ani muche, na prechádzky po meste chodí pekne na vodítku. Snáď jediná jeho nevychovanosť je zbláznenost do vody. Ak cez okno auta uvidí jazero popripade more, kňučí ako by ho klali, kým nezastavíme a nemôže si isť zaplávať. Úžasnou rýchlosťou plachtí po jazere a sú z toho potom doslova vojenské manévre ako ho znovu dostať na súš. Zrejme je reinkarnacia nejakej šibnutej ryby. Ani mu to v tej horúčave nezazlievame, veď kto s nás by chcel pri 30-tich stupňoch sedieť v aute v kožuchu?

Keď do Bosanskej dediny dorazíme myslí si že už sa zrejme nachádza v psom nebi. Tam ho pekne z vodítka pustíme, a behá si po horách aj dolinách, len sa tak za ním práši. Aj frajerku si našiel, možno aj dve dole v dedine.

 

Ale tak ako sa aj v ľudskom živote často z raja odrazu stane peklo, aj psíčkovi sa jedného dna sen o raji zrútil ako domček z karát.

 

Bolo to vtedy, keď si Ramizov brat zmyslel, upiecť na našu počest vonku na záhrade malé kozľa. Úbohé o dušu mečiace zvieratko priniesol, podrezal a napichol na ražeň. Lucky sa motal okolo a pozoroval čo sa deje.

Keď sme si napokon všetci posadali k hostine, chceli sme aj psíčkovi dať nejaké to mäsko, ale toho nebolo. Že by bol taký hladný odišiel za frajerkou? čudovali sme sa. Veď vie že vždy sa mu ujde, keď ľudkovia jedia. Už sme dojedali, keď tu zrazu počujeme tiché skučanie spod sedačky. A hlaď sa, tam skrútený do klbka Lucky, trasúc sa ako osika.

A vtom nám svitlo: veď to je jasné! On mestský pes, na rozdiel od tých dedinských, prvý krát v živote videl človeka zabíjať zviera. A zrejme pod tou sedačkou rozmýšľal o tom, že či on je ďalší na rade, koho si napichneme na ražeň a upečieme. Čože on vie, že sa na tie konzervy čo po celý život žerie sa takisto zabíjajú zvieratá? Ani mu to radšej nebudeme vysvetľovať, ináč by skončil na psej psychiatrii, a tie sú v Rakúsku drahé. Veď aj tak zo šoku dva dni potom nežral.

 

Mily Lucky, ani nevieš aký sme si podobní. Keď som ešte bola malé dievčatko, priniesol môj dedko pred vianocami Kapra. Rybka nam 3 dni okupovala vaňu v kúpeľni, a za ten čas sme sa veľmi skamarátili. Kedže psi a deti žijú v prítomnom momente, asi som si myslela že tam bude večne. Kým prišiel deň pravdy a hrôzy. Dedko, dovtedy v mojich očiach milý a dobrý, vošiel do kúpeľne zo sekáčikom na mäso, a za môjho hurónskeho revu spáchal na mojom kamošovi masaker. A potom ešte tí dospeláci odomńa cheli aby som svojho priateľa jedla na večeru. Štastné a veselé. Dospelí sú chorí. Práve vám dočítajú rozprávku o včielke Maji, a v zápätí jednu zúrivo zaplesnú na okne. Alebo vám ospevujú Ferda Mravca a potom na záhrade vytopia celé mravenisko hadicou. Neviem ako vám, ale mne už v 3 rokoch bolo jasné čo je pokrytectvo.

 

A tiež viem, prečo Ježiš vravel dospelým: Buďte ako tieto deti.

 

Prvé detské traumy bývajú rozličné. Môj oblúbený spisovateľ, Neapolčan Luciano de Crescenzo spomína, ako v Neapoli na Veľkú noc prinesú domov malého Barančeka, s ktorým sa na pár dní pohrajú. Viete si predstaviť ten vresk, keď im potom toho kamaráta podrežú a ešte ich nútia ho jesť. A to všetko na počesť Ježiša, ktorý učí láske a súcitu. Aleluja!

 

Sesternica vraví že moja poviedka jej pripomenula jej starého psa pekineza Florina. Kúpili si ho v novembri, takže keď s nim chodila na prechádzky nosila kabát. Potom prišla zima. Prvýkrát si obliekla kožuch z kórejského psa a chcela ísť s Florinom von. Keď ju uvidel v tom kožuchu, začal pred ňou utekať a schoval sa pod posteľ. Jej syn ktorý mal vtedy 6 rokov a strieľal vždy dobré výroky, povedal: „Asi si myslí, že ty si pozabíjala všetkých tých psov, z ktorých máš kožuch."

 

Ja by som skôr povedala, že ten pes sa ako správny budhista, jednoducho  zhrozil.

 

Často krát počujem ľudí ako sa sťažujú, že na nás Boh zosiela kadejaké pohromy.

A zamysleli sme sa niekedy mi ľudia nad tým, aké pohromy zosielame my na zvieratá?

 

Kto prosí o súcit a zľutovanie, ktoré sám v sebe nemá, odpovede sa nedočká. A keď nie inak, kým sa nenaučí na vlastnej koži. O tom učil aj Budha.

 

 

Kto má uši.........

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.

NITRA

Na R1 budú nové odpočívadlá, plánujú ich navzájom prepojiť

Miesta budú určené aj pre kamióny zásobujúce Jaguar.


Už ste čítali?